Peter Stano ako pozorovateľ na voľbách v Libanóne Foto: MZV
Bývalý novinár a diplomat Peter Stano sa v nedeľu po nástupe novej Európskej komisie stal hlavným hovorcom pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie.
Ako ste sa k novej pozícii dostali. Oslovili vás?
Ponuka prišla zo strany prípravného tímu novej Európskej komisie. Nejakým spôsobom sa dostali k môjmu životopisu, koncom októbra mi zazvonil telefón, či by som chcel byť súčasťou nového hovorcovského tímu, porozprávali sme sa o ich predstavách a potrebách a o mojich skúsenostiach a názoroch na prácu s médiami, čo bola akási forma predbežného pohovoru. Ani nie po dvoch týždňoch sa mi ozvali znova, či akceptujem túto pozíciu. Bolo to pre mňa dosť prekvapujúce, lebo mali niekoľko sto záujemcov z celej EÚ, tak zvnútra európskych inštitúcií ako aj z členských krajín, predpokladám, že aj s príslušným lobingom, pričom za mňa neloboval nikto. V každom prípade je to veľká česť, ale aj veľká zodpovednosť a pre mňa dosiaľ najväčšia profesionálna výzva.
Podrobnosti: Hlavným hovorcom pre zahraničnú politiku EÚ sa stal bývalý slovenský novinár
Čo bude vašou hlavnou náplňou?
Spolupracovať s médiami z celého sveta pri komunikovaní tém týkajúcich sa zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, aktivít jej hlavného aktéra – vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku Josepa Borrella, ktorý je zároveň podpredsedom Európskej komisie, a tiež aktivity Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS), čo je de facto európska diplomatická služba, alebo ak chcete európska obdoba národného ministerstva zahraničných vecí. Smerom dovnútra to zase bude koordinácia mediálnych výstupov Európskej komisie vo veciach, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú zahraničných vzťahov, t.j. rozširovania EÚ, susedskej politiky, rozvojovej pomoci, či humanitárnych aktivít.
Pohybujete sa už dlhšie skôr v zahraničnom prostredí, ako na Slovensku. V čom je pozícia hovorcu iná, ako na Slovensku?
Väčšinu svojej profesionálnej kariéry som strávil na Slovensku – najmä ako novinár. Ako hovorca Ministerstva zahraničných vecí som si odkrútil dokopy takmer štyri roky a rovnaký čas som bol aj hovorcom Európskej komisie (2011-2014). V tom čase fungovali hovorcovia podobne ako vo vláde na Slovensku – každý eurokomisár mal svojho hovorcu. Potom sa ale zaviedol systém, že komisári už nemali svojich hovorcov, ale zbor hovorcov Európskej komisie mal rozdelené tematické oblasti podľa jednotlivých politík, ktoré spadali spravidla do portfólia dvoch eurokomisárov, no komunikoval ich jeden hovorca. Podobný model zatiaľ ostáva aj v novej EK. V princípe sa práca hovorcu v EK nelíši od práce hovorcu na národnej úrovni – komunikuje s médiami a vysvetľuje prácu „svojej“ inštitúcie a jej najvyšších predstaviteľov. V prípade mediálneho servisu EK je však podstatne väčšia otvorenosť a transparentnosť.
V čom?
Médiá dostávajú veľmi dobrý servis – obrazový, zvukový a informačný: každý pracovný deň na poludnie je v EK veľká tlačová konferencia (midday briefing), kde sa akékoľvek médiá môžu pýtať na čokoľvek – a vždy dostanú odpoveď. Popri tom sa vydávajú rôzne súhrny, backgroundové materiály, robia sa technické brífingy off the record k dôležitým témam, aby spravodajcovia akreditovaní v Bruseli mali prístup aj k expertom EÚ na jednotlivé témy a politiky a dokázali ich tak zrozumiteľne vysvetľovať domácemu publiku. Výhodou Bruselu v porovnaní s národným prostredím je to, že je to viac faktografické a technokratické a menej politické.
Máte aj nejaké osobný výzvy, s ktorými sa chystáte do novej prace?
Myslím si, že až na mieste a za pochodu uvidím skutočný rozsah výzvy, ktorú predstavuje táto práca. Je to taký európsky diplomatický Olymp. Viem, že si bude vyžadovať nesmierne nasadenie, a otestuje človeka po všetkých stránkach. Idem do toho s maximálnym rešpektom, jednak preto, aby som nesklamal ľudí, ktorí do mňa vložili svoju dôveru a ponúkli mi túto prácu a jednak preto, aby som vhodným spôsobom reprezentoval Slovensko – o to viac, že v zbore hovorcov EK nie sú a doteraz okrem mňa ani neboli žiadni Slováci. Lebo hoci v európskych inštitúciách sa nekope za národné farby, v konečnom dôsledku ľudia aj tak vnímajú odkiaľ ste – najmä ak ste neustále verejne na očiach - a cez vašu prácu a vystupovanie si potom formujú názor aj na vašu krajinu.
