Robert van Gulik a jeho sudca Ti stále v kurze

Robert van Gulik a jeho sudca Ti stále v kurze Titulka knihy

Robert van Gulik bol holandský diplomat a znalec dejín Číny a čínskej kultúry. Zápletky svojich kníh čerpal z celej čínskej literatúry, najmä však z populárnych detektívnych románov, ktoré sa prvý raz zjavili v sedemnástom storočí.

 

Príbehy o sudcovi Tim nám ukazujú živší pohľad na tradičnú Čínu ako mnohé učebnice, monografie či historické dokumenty. Zachytávajú život v kvitnúcich mestách imperiálnej Číny predtým, ako ich narušili vonkajšie moderné vplyvy.
Práve vyšlo nové vydanie detektívky Čínske bludisko.

Od prvých chvíľ na novom pôsobisku v okresnom meste Lan-fang má sudca Ti plné ruky práce. Zamestnáva ho predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť administratívne územie pred nájazdmi barbarov spojených s tyranom a samozvaným vládcom.

Jeho situáciu nezľahčujú ani tri zložité kriminálne prípady, ktoré majú korene v hlbokej minulosti. Vražda sudcovho predchodcu Pana, nadväzujúca na prípad bývalého guvernéra Jua, záhadné úmrtie bývalého generála cisárskej armády a únos staršej dcéry kováča Fanga si vyžadujú nielen sudcov čas, ale aj všetok jeho dôvtip a um.

Aj keď odhalí tajomstvo guvernérovho bludiska, nájde pravý testament, odhalí perverzného vraha a oslobodí nevinných, musí riešiť vlastnú dilemu súvisiacu s krutým, aj keď spravodlivým trestom pre vinníkov.
Hlavnými postavami knihy Čínske bludisko je nielen Ti Žen-ťie, čiže sudca v meste Lang-fang na severozápade Čínskej ríše. Tiež skrátene sudca Ti.

Ale aj Chung Liang, seržant, dôverník a poradca sudcu Tiho. V príbehu sa vyskytujú aj postavy z Prípadu vraždy v uzavretej miestnosti, z Prípadu skrytého testamentu, či z Prípadu dievčaťa s odseknutou hlavou.
Aj tento príbeh nám opäť približuje úžasné dejiny Čínskej ríše. Dozvedáme sa, že úlohu detektíva tam vždy zastával hlavný administrátor okresu. Ten mal okrem vyšetrovania množstvo iných povinností ako vyberanie daní, záznamy o narodeniach, úmrtiach a ďalších udalostiach. Ale aj udržiavanie poriadku. Takže v Číne bol takýto administrátor „najdôležitejším úradníkom“.

„Sudca Ti je jeden z najväčších starovekých čínskych detektívov,“ tvrdí autor Robert van Gulik. „Je to skutočná historická postava, známy štátnik, ktorý žil počas vlády dynastie Tchang. Jeho celé meno je Ti Žen-Ťie a žil od roku 630 do roku 700 n. I. V neskorších rokoch sa stal predsedom Cisárskeho súdneho dvora a svojimi múdrymi radami pozitívne ovplyvňoval vývoj štátu. Hrdinom príbehov tradovaných v Číne (ktoré majú často len veľmi málo spoločného s historickými faktmi) sa stal najmä vďaka svojej povesti získanej v čase, keď ešte odhaľoval zločiny ako okresný sudca.“

Začítajte sa do knihy Čínske bludisko:

ZVLÁŠTNE STRETNUTIE NA LOTOSOVOM JAZERE.
SUDCU TIHO PREPADNÚ NA CESTE DO LAN-FANGU.

Nebesá stvorili nemenný vzor na stotisíc liet, určili pravidlá Slnku a hviezdam hore, dolu zas horám a riekam;
A starí mudrci zvolili posvätný model pre naše zvyky: Nebeské právo si vzali za osnovu a ľudské zákony za útok.
Čestný a rozvážny sudca je nesporným nástrojom Nebies, otcom a matkou pre ľud, súcitný, no i prísny. Ubitým jeho súd odčiní všetky krivdy, zločinec mu však neujde, hoci sa klamstvom oháňa a lžou.
Počas vlády súčasnej osvietenej dynastie Ming v období Jung-lo žije naša ríša v mieri, úrody sú bohaté, nevyskytujú sa suchá ani záplavy, ľuďom sa darí a sú spokojní. Za tento šťastný stav krajiny patrí výlučná vďaka jeho vznešenému a ctihodnému cisárskemu veličenstvu. Prirodzene, v požehnaných mierových časoch sa pácha málo trestných činov, a tak súčasnosť poskytuje len skromný študijný materiál tým, čo sa ich chcú naučiť odhaľovať. V prípade záujmu o záhadné zločiny a ich dôvtipné riešenie bystrými sudcami sa treba obrátiť do minulosti.
Pretože mám dosť voľného času, aby som sa mohol venovať svojej záľube, s veľkou chuťou hľadám v zaprášených archívoch a pátram po starých záznamoch o slávnych kriminálnych činoch histórie, na stretnutiach v čajovni pozorne počúvam priateľov a známych, keď začnú debatovať o ohromujúcich prípadoch, ktoré v minulosti vyriešili uznávaní sudcovia.
Nedávno som sa popoludní prechádzal v Západnom parku a obdivoval naplno rozkvitnuté lotosy. Po vytesanom Mramorovom moste som prešiel na ostrov uprostred lotosového jazera a usadil sa k voľnému rohovému stolu na otvorenej terase tamojšej reštaurácie.
Popíjal som čaj, lúskal sušené melónové jadierka a tešil sa z nádherného výhľadu na záplavu lotosových kvetov na hladine. Pozoroval som okoloidúcich, a pritom sa ako zvyčajne zabával tým, že som sa z výzoru niektorých usiloval určiť, kto sú a aké majú osudy.
Všimol som si dve neobyčajne krásne dievčatá, kráčajúce ruka v ruke. Podľa toho, ako veľmi sa na seba ponášali, boli jednoznačne sestry. Očividne však s rozdielnymi povahami.
Mladšia, veselá a plná života, celý čas štebotala. Staršia sa, naopak, správala zdržanlivo až hanblivo a sotva druhej odpovedala. Výraz jej tváre prezrádzal hlboký zármutok. Vycítil som, že jej život musela v minulosti poznačiť ťažká tragédia.
Len čo sa mi sestry stratili z dohľadu, všimol som si, že ich sleduje staršia žena. Mierne krívala, pri chôdzi sa podopierala paličkou a prejavovala o slečny náramný záujem.
Pochopil som, že je to ich gardedáma. Keď však prechádzala popri terase, zbadal som v jej tvári takú zlobu a škodoradosť, že som čo najrýchlejšie sústredil pozornosť na príťažlivú mladú dvojicu.
Mládenec mal na hlave čiapku kandidáta literárnych vied, dievča bolo oblečené skromne, ako žena v domácnosti.
Kráčali každý zvlášť, no z ich vzájomných nežných pohľadov sa dalo vyčítať, že patria k sebe. Podľa tajnostkárskej atmosféry vznášajúcej sa okolo nich som usudzoval na zakázaný ľúbostný pomer. Práve keď prechádzali popri mne, dievča sa pokúsilo vziať chlapca za ruku, no rýchlo sa vyvliekol a zamračene pokrútil hlavou.
Preletel som pohľadom po hosťoch na terase, pričom ma upútal bucľatý, elegantne oblečený pán s príjemnou okrúhlou tvárou, sediaci rovnako ako ja sám. Odhadoval som ho na príslušníka vidieckej šľachty. Keďže sa zdalo, že je zhovorčivý typ, radšej som rýchlo pozrel inde, aby si omylom nevysvetlil môj upretý pohľad ako výzvu na nadviazanie známosti. Uprednostňoval som samotu, ktorá umožňuje ponoriť sa do vlastných myšlienok, o to väčšmi, že záblesk v jeho očiach ma nútil byť opatrný. Uvedomil som si, že človek s podobným chladným a vypočítavým pohľadom, ktorý je v príkrom rozpore s priateľským výrazom tváre, dokáže ľahko spáchať akýkoľvek temný, vopred premyslený diabolský skutok.

Milan Buno, literárny publicista